Mineralogické a banícke múzeum v Bojniciach

  Každý príbeh, či už šťastný alebo nie, má svoj úvod, dej i záver. Ako predstavenie na vypredanom divadelnom javisku. Záver Jakubkovho príbehu sa začal písať 6. decembra 2006. Mikuláš, ktorého majú všetky deti rady, pretože dostávajú sladkosti či už škole, alebo doma. Okolnosti nešťastného dátumu a udalosti v triede 8. C poznajú takmer všetci, niektorí okrem oficiálnych správ aj o niečo viac. Žiaľ, keď sa už všetci tešili, že jeho zdravotný stav sa zlepšuje a pomaly sme sa chystali na prichádzajúce sviatky pokoja, zastihla mnohých z nás rana, ktorá dodnes bolí a dlho zrejme aj bolieť bude. Rodičov, priateľov a mnohých iných, vrátane nás - cudzích. Úderom 17:16 hodiny popoludní dňa 16.12.2006 sa Jakubkovo mladé srdiečko definitívne zastavilo. Bez rozlúčky navždy odišiel od svojich blízkych vo veku 13 rokov a ostala len spomienka na jeho usmiatu tvár a odpustenie spolužiakovi, ktorý mu možno nechtiac ublížil.

  Akú cenu má teda vlastne mladý ľudský život, ktorý ešte sám o sebe nemal šancu poukázať na svoje hodnoty a význam pre spoločnosť ako celok? Štatistickú, alebo aj inú? Je možné ho vnímať ako niečo, voči čomu je možné spoločnosťou prehliadnuť ťažké ublíženie na zdraví, alebo neospravedlniteľné chyby v poskytovanej zdravotníckej starostlivosti ? Ako je možné hodnotiť hrubé pochybenie pri liečbe slovami „ neštandartný postup “ ak jediným neštandardným je to, že pacient v nemocnici nevyzdravie, ale naopak naplní sa ten najsmutnejší scenár ? A vôbec, kto dokáže vysvetliť jeho rodičom a najbližším kamarátom neštandardnosť ako takú ? Nie je to priveľa „ neštandartu “ aj na priemernú africkú poľnú nemocnicu ? Na to ale nech si odpovie každý zodpovedný sám.

  Nech si otázku vlastného svedomia položí aj jeho 15 - ročný spolužiak Michal Sz., ktorý sa na súdnom pojednávaní dňa 13.03.2008 usmieval ako o tom informovali média, ale i prokurátor a všetci pracovníci v talároch s vysokoškolskými diplomami, ktorí priviedli na svet právny a v tomto prípade najmä morálny nezmysel v podobe " dohody " o vine a treste. Neviem sám, kto z nich sa na čom dohodol s Jakubkom. Asi nikto. A tak zostáva jeho príbeh príbehom na zamyslenie o hodnotách tejto spoločnosti, ktorá pod rúškom zjavne pochybných a netransparentných dohôd chráni usmievajúcich sa kriminálnikov a nie obete ich konaní. Chráni tých ktorí na súde ani nevedia či ľutujú alebo nie to, čo vlastne spáchali. Neverejnosť pojednávania pre údajný zlý stav obvineného, ktorý sa usmieva, napokon svedčí istej dávne duševnej neúplnosti alebo o farizejskosti celej súdnej frašky, končiacej výsmechom životu v podobe 3 - ročnej podmienky pre útočníka a pripomenula mi Pontského Piláta, keď si umýval ruky pri súde s Najvyšším. Ale raz bude súdiť niekto iný, verím. Krv sa totiž ľudsky zmyť nedá ...