Mineralogické a banícke múzeum Bojnice | Slávnostné otvorenie a príhovor

Vážené dámy a páni,

Keď som hľadal slová na dnešný výnimočný deň, spomenul som si na jeden obchodný mail ktorý mi prišiel z Nemecka a v ktorého závere som sa dočítal túto neskutočnú vetu, cit. : „ s baníkmi a zberateľmi v našom odbore sme zatiaľ nemali žiadne problémy, nakoľko sú to samí hrdí a zanietení ľudia, verní svojmu stavu a cti ... “. Bol som v tom okamihu opäť raz hrdý na to, že aj ja patrím do stavu baníckeho ...

Hovorí sa, že každý človek má vo svojom živote tých „ svojích “ 5 minút slávy. Možno ten môj osobný okamih nastal práve teraz a ak je tak - a ak môžem - využijúc toto nepísané právo, zrieknem sa ho. Zrieknem rovnakým dielom v prospech dokonalosti výtvorov Matky prírody a tiež jednému obyčajnému ľudskému príbehu, ktorého pamiatke sme toto súkromné múzeum venovali:

Skameneliny, horniny a minerály - osobitne drahé kamene - sú pre mňa niekoľko rokov predmetom záujmu, hľadania; no predovšetkým však obdivu, dokumentovania a ochrany. Veď mnohé z nich uvidíte už iba na fotografiách, ktoré vytvorili zanietenci. Veľmi často však počúvam i ľudí, ktorí túto časť prírody nazývaju veľmi odmerane neživou. Nikdy som s tým nesúhlasil, lebo život sa v mojom ponímaní jeho existencie nespája iba s tlkotom živého srdca. Napokon aj minerály rastú, vyvíjajú sa; ale i starnú, zvetrávajú a napokon sa mnohé z nich aj definitívne rozpadnú. Áno, ich život je od toho ľudského iste čímsi predsa len odlišný, lebo žijú životom, ktorý odmeriava tisícky, ba milióny rokov. Ale sú tu a verím že aj zostanú pre ľudstvo, aby mu nielen slúžili ako suroviny pre existenciu či rozmary, ale i ako unikátne diela prírody - farebné, ligotavé, plné dokonalých nadčasových tvarov a vnútornej energie.

Aj mnohé, navonok obyčajné ľudské príbehy, sú plné vnútornej energie a mnohokrát i nadčasovosti. Príbeh 13-ročného školáka Jakuba Drevennáka z Topolčian, ktorého celé Slovensko pozná ako „ chlapca s prepichnutými pľúcami “ k nim rozhodne patrí. A patrí myslím právom. Ťažko mi je retrospektívne prezentovať odpovede, ktoré som sám ako jeden z mnohých hľadal pri sledovaní jeho príbehu prostredníctvom televíznej obrazovky. Odhliadnúc od genézy i priebehu samotnej udalosti v závere r. 2006, zostal v mojích myšlienkach tento príbeh príbehom pokory a odpustenia, no zároveň i veľkej ľudskej nespravodlivosti a dodnes nedopovedaného ... Zostal neobyčajným vzorovým príbehom pre nás dospelých o pravosti hodnoty obyčajného ľudského života pre našu dnešnú spoločnosť. Práve predvčerom by Jakub oslávil aj svoje 17-te narodeniny. A keďže sa jeho ôsmacky prírodopis ( ktorý nájdete vo vstupnej vitríne expozície ) nikdy na školskej lavici už nezavrie, nech zostane z dovolenia jeho mamy natrvalo otvorený tu, na mieste venovanom i jeho príbehu.

Mnohokrát sa dívame hore na nebo a myslíme na anjelov, ktorí tam kdesi vraj žijú a strážia naše kroky. Spíname ruky k modlitbám, prosbám a nádejám. Častokrát si ani neuvedomujeme, že i pod našími nohami existuje zvláštny svet, div prírody a ľudského umu, ktorý v podzemí vytvorila Matka Zem a poodkryli ho šikovné ruky naších predkov. O mnohých banských prevádzkach a unikátnych objavov z ríše minerálov kolujú už iba príbehy a historky, v lepšom prípade zostalo pár dokumentov a hodnotných artefaktov. V starých opustených podzemných priestoroch zavládla večná tma a ticho, v ktorých tajomstvá ukryté spravodlivo strážia banskí škriatkovia - permoníci. A tak ako anjelom patrí nebo a bývajú v ňom, sú miesta, v ktorých permoníci svoje poklady strážia. Sú to ich miesta, patria im a keby sme im ich raz zničili, nemali by kde ďalej „ bývať “. A to by bola veľká škoda. Cesta k nim bude vždy aj mojou cestou späť do tajomného podzemia, kde zostal napísaný toľký kus krásnej a poučnej histórie ...

V Bojniciach, 16.4. 2010

Ďakujem Vám za pozornosť.